Život Prešova
online
online
Pred 145 rokmi sa narodil slovenský národovec Ferdinand Juriga
12.10.2019 Skalica
Gbely/Bratislava
12. októbra (TASR) - Katolícky kňaz, politik, publicista Ferdinand
Juriga predniesol ako poslanec Národného zhromaždenia a spoluautor
Martinskej deklarácie v roku 1918 v uhorskom sneme ako prvý prejav o
sebaurčení Slovákov. V sobotu 12. októbra uplynie 145 rokov od narodenia
tohto významného národovca.
Ferdinand Juriga sa narodil 12. októbra 1874 v Gbeloch v rodine roľníka Michala Jurigu a Márie, rodenej Hurbanovej. Rodičia ho pre nedostatok peňazí odviedli ku strýkovi, ostrihomskému opátovi a kanonikovi Jánovi Jurigovi. V Ostrihome strávil šesť rokov a vyštudoval dva roky lýcea. Tretiu a štvrtú triedu gymnázia však vychodil v Skalici a piaty ročník gymnázia už opäť absolvoval v Ostrihome. Kardinál Ján Šimor ho vzal za klerika a od šiestej triedy bol v seminári.
Maturitu zložil s výborným prospechom, a preto Ferdinanda Jurigu poslali do viedenského Pazmánea. Štúdium teológie absolvoval v roku 1898 a po jeho skončení bol v tom istom roku vysvätený za kňaza. Ako kaplána ho poslali za pomocníka farára do Veľkej Mane a v roku 1902 ho preložili do Bratislavy, kde pôsobil ako kaplán v Blumentálskom kostole.
Redaktorom Ľudových novín bol v roku 1905. O rok neskôr ho zvolili za poslanca uhorského snemu, krátko po zvolení bol však odsúdený za články v Ľudových novinách na dva roky väzenia. Trest si odpykal v rokoch 1907 – 1909 vo Vacove.
Znovuzvolený za poslanca uhorského snemu bol opäť v roku 1910. Po vzniku Slovenskej ľudovej strany (1913) na čele s Andrejom Hlinkom sa stal jej tajomníkom. Počas 1. svetovej vojny bol jediným slovenským poslancom uhorského snemu. Pôvodne sa stotožňoval s uhorským vlastenectvom, v uhorskom sneme i v článkoch v Slovenských ľudových novinách však požadoval zavedenie slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na základných a stredných školách na Slovensku, volebné právo pre ženy, pre vojakov na frontoch a podporu ich rodín, ako aj zdanenie bohatých v prospech postihnutých vojnou. V roku 1918 sa stal členom Slovenskej národnej rady (SNR) a jej výkonného výboru.
V mene SNR žiadal v uhorskom sneme 19. októbra 1918 pre slovenský národ právo na sebaurčenie a odmietol právo uhorského snemu hovoriť a konať v mene slovenského ľudu s tým, že toto právo prislúcha jedine SNR ako politickému reprezentantovi slovenského národa. Stal sa spoluautorom Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918.
V roku 1923 bol Ferdinand Juriga jedným z podpredsedov Slovenskej ľudovej strany. V tomto období sa podieľal aj na založení Rodobrany, spolu s Vojtechom Tukom a Floriánom Tománkom. V roku 1925 sa opäť konali voľby, v ktorých získala na Slovensku väčšinu SĽS, už premenovaná na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Prvý raz vznikla možnosť vytvoriť vládnu koalíciu s jej účasťou.
Priamoúmerne s úspechmi HSĽS v roku 1925 však kulminoval aj vnútrostranícky boj. Postupne sa Jurigova opozičná skupina v rámci HSĽS dostávala do čoraz väčších sporov najmä s Andrejom Hlinkom, proti ktorého autoritárskemu riadeniu strany mal Juriga od začiatku výhrady. Ale neskrýval ani svoj odpor voči Vojtechovi Tukovi, ktorého napriek predchádzajúcej spolupráci považoval za maďarského agenta. Nesúhlasil s tým, že sa Tuku, po jeho obvinení zo špionáže a kvôli článku Vacuum iuris, zastalo vedenie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Napokon bol Juriga z dôvodu porušenia disciplíny a urážky Andreja Hlinku 14. februára 1929 z HSĽS, spolu s Tománkom, vylúčený. Ostal mu ale poslanecký mandát. Ešte v tomto roku sa pokúsil vo voľbách kandidovať s vlastnou stranou s názvom Jurigova slovenská strana ľudová, no tá nezískala žiaden mandát a Juriga sa do politiky už nevrátil.
Po strate politického vplyvu ho suspendovali aj z cirkevného hľadiska a vylúčili z výboru Spolku sv. Vojtecha. Bolo zastavené aj vydávanie Slovenských ľudových novín. Ferdinand Juriga sa presťahoval do Karlovej Vsi ako penzionovaný rímskokatolícky farár. V týchto rokoch sa ešte angažoval v Slovenskej lige na Slovensku, ktorá vznikla v roku 1920 ako sesterský spolok Slovenskej ligy v Amerike. Bol jej zakladajúcim členom a v roku 1922 sa stal jej podpredsedom.
Ferdinand Juriga bol autorom viacerých publikácií: Blahozvestovia (1905), Lúčenie (1907), Písmo, ktoré počas krvavej sveta potopy napísal F.J. (1916 – 1919), Kriminálne písma (1922), Blahozvesť kriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny (1934).
Národovec Ferdinand Juriga zomrel 23. novembra 1950 po ťažkej chorobe v Bratislave. Bol pochovaný na karloveskom cintoríne. Jeho pozostatky s náhrobným kameňom boli po zmene spoločensko – politických pomerov v novembri 1998 prevezené na cintorín do Martina.
Ferdinand Juriga sa narodil 12. októbra 1874 v Gbeloch v rodine roľníka Michala Jurigu a Márie, rodenej Hurbanovej. Rodičia ho pre nedostatok peňazí odviedli ku strýkovi, ostrihomskému opátovi a kanonikovi Jánovi Jurigovi. V Ostrihome strávil šesť rokov a vyštudoval dva roky lýcea. Tretiu a štvrtú triedu gymnázia však vychodil v Skalici a piaty ročník gymnázia už opäť absolvoval v Ostrihome. Kardinál Ján Šimor ho vzal za klerika a od šiestej triedy bol v seminári.
Maturitu zložil s výborným prospechom, a preto Ferdinanda Jurigu poslali do viedenského Pazmánea. Štúdium teológie absolvoval v roku 1898 a po jeho skončení bol v tom istom roku vysvätený za kňaza. Ako kaplána ho poslali za pomocníka farára do Veľkej Mane a v roku 1902 ho preložili do Bratislavy, kde pôsobil ako kaplán v Blumentálskom kostole.
Redaktorom Ľudových novín bol v roku 1905. O rok neskôr ho zvolili za poslanca uhorského snemu, krátko po zvolení bol však odsúdený za články v Ľudových novinách na dva roky väzenia. Trest si odpykal v rokoch 1907 – 1909 vo Vacove.
Znovuzvolený za poslanca uhorského snemu bol opäť v roku 1910. Po vzniku Slovenskej ľudovej strany (1913) na čele s Andrejom Hlinkom sa stal jej tajomníkom. Počas 1. svetovej vojny bol jediným slovenským poslancom uhorského snemu. Pôvodne sa stotožňoval s uhorským vlastenectvom, v uhorskom sneme i v článkoch v Slovenských ľudových novinách však požadoval zavedenie slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na základných a stredných školách na Slovensku, volebné právo pre ženy, pre vojakov na frontoch a podporu ich rodín, ako aj zdanenie bohatých v prospech postihnutých vojnou. V roku 1918 sa stal členom Slovenskej národnej rady (SNR) a jej výkonného výboru.
V mene SNR žiadal v uhorskom sneme 19. októbra 1918 pre slovenský národ právo na sebaurčenie a odmietol právo uhorského snemu hovoriť a konať v mene slovenského ľudu s tým, že toto právo prislúcha jedine SNR ako politickému reprezentantovi slovenského národa. Stal sa spoluautorom Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918.
V roku 1923 bol Ferdinand Juriga jedným z podpredsedov Slovenskej ľudovej strany. V tomto období sa podieľal aj na založení Rodobrany, spolu s Vojtechom Tukom a Floriánom Tománkom. V roku 1925 sa opäť konali voľby, v ktorých získala na Slovensku väčšinu SĽS, už premenovaná na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Prvý raz vznikla možnosť vytvoriť vládnu koalíciu s jej účasťou.
Priamoúmerne s úspechmi HSĽS v roku 1925 však kulminoval aj vnútrostranícky boj. Postupne sa Jurigova opozičná skupina v rámci HSĽS dostávala do čoraz väčších sporov najmä s Andrejom Hlinkom, proti ktorého autoritárskemu riadeniu strany mal Juriga od začiatku výhrady. Ale neskrýval ani svoj odpor voči Vojtechovi Tukovi, ktorého napriek predchádzajúcej spolupráci považoval za maďarského agenta. Nesúhlasil s tým, že sa Tuku, po jeho obvinení zo špionáže a kvôli článku Vacuum iuris, zastalo vedenie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Napokon bol Juriga z dôvodu porušenia disciplíny a urážky Andreja Hlinku 14. februára 1929 z HSĽS, spolu s Tománkom, vylúčený. Ostal mu ale poslanecký mandát. Ešte v tomto roku sa pokúsil vo voľbách kandidovať s vlastnou stranou s názvom Jurigova slovenská strana ľudová, no tá nezískala žiaden mandát a Juriga sa do politiky už nevrátil.
Po strate politického vplyvu ho suspendovali aj z cirkevného hľadiska a vylúčili z výboru Spolku sv. Vojtecha. Bolo zastavené aj vydávanie Slovenských ľudových novín. Ferdinand Juriga sa presťahoval do Karlovej Vsi ako penzionovaný rímskokatolícky farár. V týchto rokoch sa ešte angažoval v Slovenskej lige na Slovensku, ktorá vznikla v roku 1920 ako sesterský spolok Slovenskej ligy v Amerike. Bol jej zakladajúcim členom a v roku 1922 sa stal jej podpredsedom.
Ferdinand Juriga bol autorom viacerých publikácií: Blahozvestovia (1905), Lúčenie (1907), Písmo, ktoré počas krvavej sveta potopy napísal F.J. (1916 – 1919), Kriminálne písma (1922), Blahozvesť kriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny (1934).
Národovec Ferdinand Juriga zomrel 23. novembra 1950 po ťažkej chorobe v Bratislave. Bol pochovaný na karloveskom cintoríne. Jeho pozostatky s náhrobným kameňom boli po zmene spoločensko – politických pomerov v novembri 1998 prevezené na cintorín do Martina.
www.ZIVOTPO.sk
